Znáte slovenské nakladatelství Absynt? Juraj Koudela a Filip Ostrowski (na fotce vlevo) ho v roce 2015 založili s cílem vydávat reportážní literaturu, která u nás (na Slovensku a v Česku) tehdy ještě nebyla příliš populární. Juraj a Filip to chtěli změnit a českým a slovenským čtenářům ukázat, že reportážní literatuře by měl věnovat pozornost každý, kdo rád čte a chce se něco zajímavého dozvědět. Dnes už Absyth znají snad všichni příznivci kvalitní literatury. A pokud ne, nyní máte příležitost se s ním seznámit.
Filipe, dozvěděla jsem se o vás zhruba před rokem. Kdy jste nakladatelství založili?
Absynt vznikol v roku 2015, založili sme ho s Jurajom Koudelom, poznali sme sa z predchádzajúceho zamestnania a ľudsky aj v otázkach literatúry sme si veľmi dobre porozumeli. Vydali sme prvú knihu a odvtedy ďalších sto – medzi nimi už aj štrnásť českých titulov v edícii Prokletí reportéři.
S jakým úmyslem jste do tohoto `riskantního` projektu šli?
Chýbalo tu vydavateľstvo, ktoré by sa zameriavalo špeciálne na reportážny žáner. Vyprovokovalo to v nás odhodlanie tento stav zmeniť. Reportáž sme si zvolili za náš hlavný pilier. Možno sme tak trocha túžili pozdvihnúť témy, ktoré naši kamaráti horlivo preberajú pri pive alebo v kaviarni. Asi rok sme sa pripravovali, o všetkom sme diskutovali, postupne sme začali tvoriť plán a približný okruh spolupracovníkov.
V kolika lidech jste nakladatelství zakládali? A kolik vás je dnes?
Vydavateľstvo sme založili dvaja, hneď od začiatku sme stavili aj na spoluprácu s grafickou dizajnérkou Pavlínou Morháčovou, ktorá dodnes dáva naším knihám výnimočný vizuálny štýl. Postupom času sa Absynt pravdaže rozrástol. Pre rozšírenie o ďalšie edície sme potrebovali posilniť aj redakčný tím. Dnes nás je plus-mínus desať. Podľa toho, koľko kníh máme v produkcii, spolupracujeme s ďalšími ľuďmi väčšinou pri prekladoch, redigovaní, korekciách a v grafických prácach. Máme on-line kanceláriu, niektorí zásadní spolupracovníci sú síce na iných miestach, no máme spoločný pracovný režim. Stále si udržujeme charakter malého vydavateľstva, je to najlepšia práca, rozhodnutia môžeme robiť sami a hneď. Dáva nám to ohromnú slobodu.
Podle čeho vybíráte knihy do svého edičního plánu?
Vzhľadom na to, že edičný plán riešime v úzkom kruhu, máme priestor robiť mnohé rozhodnutia spontánne. V novodobom podnikaní je to bezpochyby výhoda. Niektoré knihy sme mali v hlavách od začiatku, na iné sme narazili ako pri kopaní zlata. Napríklad pri knihe od Ryszarda Kapuścińského sme rokovali s prekladateľom Jozefom Marušiakom, ktorý preložil knihu pred pätnástimi rokmi. Nielenže sme sa dohodli, ale dokonca sme u neho objavili ďalší klenot, keď povedal: „Chlapci, ešte mám preložené Impérium, nechcete to vydať tiež?“ (smích, pozn. red.) Táto kniha dnes patrí medzi najobľúbenejšie Absyntovky, ľudia si ju medzi sebou odporúčajú, čo vidíme na sociálnych sieťach.
Kolik knih máte aktuálně v nabídce?
V Čechách sme doteraz vydali štrnásť Prokletých reportérů, medzi nimi zatiaľ päť skvelých ženských autoriek. Spolu s knihami na Slovensku sme prekročili magickú stovku, ale nestihli sme sa pri tom ani veľmi pristaviť, stále pracujeme na nových tituloch. Pre české čitateľstvo aktuálne pripravujeme knihu o začiatkoch masového lietania s názvom Nebe patří nám. Američan Brendan I. Koerner zachytáva sedemdesiate roky, kedy ešte nebola bezpečnosť, na akú sme zvyknutí dnes, únosy lietadiel boli veľmi časté a aj ich pozadie zvyklo byť kuriózne. Ďalší titul, Nemesis, predstaví šéfa gangu z brazílskej Favely, najväčšieho gheta na svete, ktorého zatkli, práve keď bol na úteku pred svojím zločineckým životom. Tému spracoval Misha Glenny, odborník na témy globálneho zločinu a svetového podsvetia. V tomto roku vychádza tiež v Absynte nový Ryszard Kapuściński, legenda poľskej reportáže, ktorého českí čitatelia už môžu poznať. Názov titulu je ešte tajný, bude prekvapením pre celé naše publikum a plánujeme ho vydať iba v českom jazyku. Chystáme preložiť ďalšie tituly, ktoré boli úspešné na Slovensku, aby sa českí čitatelia mali po celý rok na čo tešiť.
V rámci nakladatelství vznikla edice Prokletí reportéři. V čem jsou tyto knihy odlišné od ostatních?
Edícia Prekliati reportéri predstavuje literatúru, ktorá je založená na faktoch. V spojení s novinárskou zručnosťou autorov a zasadením deja do dôverného príbehu je reportážna kniha ako detektívka bez fikcie. Je to podľa nás najlepší recept.
Absynt dnes tlmočí svetové príbehy aj najmladšej generácii. Naše knihy ukazujú faktický obraz totalitných, či diktátorských režimov, aká bola reálna tvár vojny. Mladí ľudia nepoznajú túto odvrátenú stránku ľudstva. Majú nesmierne šťastie, no takáto neznalosť je na druhej strane celkom nebezpečná vec. Všetci asi poznáme prieskumy, ktoré poukazujú na absurdnú túžbu mladých po vojne a boji ako takom. Možno aj v súvislosti s nedovŕšeným vzdelaním ich to ženie k extrémizmu. Aj proti takejto naivite bojujú Prekliati reportéri. Ani v tejto edícii však nemožno paušalizovať. Okrem ťaživých tém si čitatelia medzi našimi knihami môžu uloviť aj ľahšie stráviteľné kúsky: reportáže z málo známych krajín Afriky, Ázie aj Ameriky. Trocha nadľahčene sa radi prirovnávame k cestovke: za dvestopäťdesiat českých korún môžu ísť naši čitatelia napríklad do Ugandy. Mnohé knihy majú vyslovene cestovateľský náboj, no nečakajte žiaden hedonizmus, myslenie ostáva kritické.
Knihy v této edici mají i velmi zajímavou grafiku. Jak jste na ni přišli? Byl to nápad jednoho člověka, nebo se vás na grafické úpravě knih podílí víc?
V tom ako budú Prekliati reportéri vyzerať, sme dali voľnú ruku grafickej dizajnérke Pavlíne Morháčovej. Východiskom bol praktický vreckový formát a vizuálna blízkosť novinovému štýlu. Okrem textov, prípadne fotiek sa tieto knihy líšia farebným odtieňom na chrbte. Na polici tak vzniká vždy iná farebná harmónia. Je to jediný výrazný vizuálny prvok týchto kníh. Záležalo nám na tom, aby boli knihy už na pohľad bez zbytočného balastu, to je zároveň základný atribút reportážneho žánru ako takého. Veríme, že práve tým vynikajú Prekliati reportéri medzi ostatnými skvelými knihami, ktorých sú dnes v kníhkupectvách plné pulty.
Knihy vydáváte ve slovenštině a češtině. Kdo si myslíte, že jsou větší čtenáři? Češi nebo Slováci?
Čo sa týka našich kníh, doteraz ich určite prečítalo viac Slovákov. Českú edíciu robíme zatiaľ len dva roky. České publikum naše knihy ešte len začína objavovať, preto by som bol v nejakých štatistikách, či prognózach opatrný. Hlavné je, že Česi čítajú a čítajú veľa dobrých kníh. Veríme, že sa im do rúk dostanú aj tie naše.
Pre české čitateľky a čitateľov sú naše knihy nepochybne dostupnejšie vďaka českým prekladom. Určitá rečová bariéra medzi našimi jazykmi je, aj keď staršie generácie to nemusia pociťovať tak dramaticky. V češtine sme doteraz vydali len štrnásť kníh, z čoho exkluzívne iba v češtine vyšla polovica: Modlitba za déšť od už kultového Wojciecha Jagielskieho, ďalej Ku-klux-klan. Tady bydlí láska od Katarzyny Surmiak-Domańskej, Miedzianka od Filipa Springera, Všem sráčům navzdory od domácej legendy Jana Urbana, Ganbare! Workshopy smrti od Katarzyny Boni a Srdcový král od Hanny Krall.
Proč jste se vy sám rozhodl věnovat se ve svém životě knihám a knižnímu byznysu? Byl to vždycky váš sen, nebo ta myšlenka přišla spontánně?
Knihy a obzvlášť reportáže mi boli blízke odkedy si pamätám. Prvého Kapuczinského som tajne vytiahol z cestovnej tašky rodičom na dovolenke. V Poľsku existovala silná tradícia reportážnej literatúry, preto som tušil, aká vášeň vie takýchto čitateľov spájať. Vedel som, že sa nemusí jednať o zanedbateľnú skupinu často o nesmierne zaujímavých ľudí. Nevedeli sme však, čo to bude znamenať v slovenskom a teraz už aj v českom knižnom svete. Nikto by na začiatku nepovedal, aká živá čitateľská väzba vznikne okolo toľkých našich kníh. Som rád, že sme s Jurajom do tohto pre nás neznámeho biznisu pred piatimi rokmi vstúpili.
Co vás na literatuře baví nejvíc?
Na knihách všeobecne ma baví, že ten istý text pôsobí na každého individuálne. K rôznym ľuďom prehovoria z knihy vždy iné kontexty, situácie, detaily. Niekedy mi to pripadá akoby rôzni ľudia v tej istej knihe mali dočinenia s iným jazykom, slová pritom ostávajú rovnaké. To je pre mňa na literatúre fascinujúce, že nám neuberá slobodu, naopak pri dobrej knihe sa slobodné uvažovanie dokáže ešte viac obohatiť.
Které knihy čtete nejraději?
Najradšej čítam reportáže, non-fiction literatúru a autobiografie. Tento typ literatúry som preferoval asi vždy, no možno sa mi postupne trocha mení spôsob, akým čítam. Nepremýšľam už len za seba, ale aj za potenciálnych čitateľov Absyntu. S mojím synom zas skúšam čítať už aj nejaké detské knižky, (smích, pozn. red.) tým sa zas všetka tá vážnosť trocha vyváži.
Máte nějaké oblíbené?
Reportážnemu žánru som naplno podľahol vďaka knihám Ryszarda Kapuścińského. Jeho dielo je v oblasti reportáže majstrovské, v pútavom príbehu jednotlivcov dokáže vždy zrozumiteľne vysvetliť aj ťažké témy. Spomedzi ženských autoriek mám na svojej obľúbenej poličke určite Svetlanu Alexejevič, ktorá za svoju tvorbu získala Nobelovu cenu za literatúru. Spomedzi novších autorov mám rád reportáže britského investigatívneho reportéra Misha Glennyho, a nie náhodou práve pripravujeme jeho knihu.
Kolik máte v současnosti v rámci nakladatelství edic? Plánujete do budoucna nějakou další?
Vlajkovou loďou Absyntu sú teda ako sme už povedali Prekliati reportéri. S nimi sme začali a s nimi sme tiež vykročili v ústrety českým čitateľom. Na Slovensku máme viaceré edície, medzi nimi napríklad 100%, edíciu výnimočnej svetovej beletrie na pomedzí non-fiction literatúry, ktorú spája autobiografický prvok. Vydali sme v nej napríklad Amerikánku od Chimamandy Ngozi Adiche, ktorú môžu vaše čitateľky a čitatelia poznať. Edícia Skica obsahuje eseje zaujímavých mysliteľov dneška; domácich aj svetových sociológov, vedcov, filozofov. Naša najnovšia edícia Dejiny má za cieľ mapovať historické témy komplexnejšie, štýlom opäť blízkym tomu reportážnemu. Portfólio kníh v slovenskom Absynte pokračuje aj tzv. Mimo edície, stále nám pribúdajú nové skvelé knihy, ktoré chceme našim čitateľom a čitateľkám prinášať.
Foto: nakladatelství Absynt
Nechtěli by kluci u Ansyntu vydat Bláto sladší než med. Bylo v nominaci na Nike.